Malebné mestečko Rjukan leží hlboko v doline, nad ktorou sa majestátne vyníma magický Gaustatoppen (1883 m), najvyšší vrch v okolí. Rjukan je svojou klímou a polohou ideálne miesto na lezenie ľadov.
V oblasti sa nachádza viac ako 150 ľadopádov s ľahkým a bezpečným nástupom, takže nie nadarmo sa táto oblasť rýchlo dostala do povedomia lezcov z celého sveta. Dolina je orientovaná z východu na západ, čo je ďalšie plus – väčšina ľadopádov je v tieni takmer celú sezónu.
Priemerná teplota od novembra až do marca sa pohybuje v rozmedzí -2 až -7 stupňov, no nebuďte prekvapení, ak stĺpec na teplomere klesne na -25 ºC. My sme mali tú česť a mráz sa počas nášho pobytu pohyboval neustále okolo -15 až -25 stupňov.
Leteli sme z Prahy do Osla a na letisku nás už čakali Fredy s Vincom, ktorí vyrazili o deň skôr na mikrobuse. Šoférovali asi 26 hodín, keďže dodávka Mercedes 100 chodí maximálne 100.
Cesta z Osla do Rjukanu trvá autom približne 4 hodiny. Po príchode do Rjukanu sme sa ubytovali v drevených chatkách, kde nám domáca hneď na začiatku povedala, že tu nemajú dobré skúsenosti s východným blokom, prízvukovala nám, že tu nemajú radi žltý sneh okolo chát a že sa tu recykluje odpad.
Reakcia domácej ma prekvapila, a tak sme sa snažili poopraviť mienku o východnom bloku. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Nórsku je veľmi veľa Poliakov a tých nemajú radi. Prvý deň sme zašli do oblasti Krokan, kde sa nachádza 27 ľadopádov a niekoľko mixových ciest do obťažnosti M10 od lezcov svetoveho kalibru ako sú Robert Jasper, Scott Muir, Will Gadd, Stevie Huston a další.
Ľadopády boli v plnej kráse, lezenie nemalo chybu, hoci ľad sa trochu štiepil, kedže vonku bolo -20 ºC. Nádherná oblasť s jednodĺžkovými cestami od najľahších až po tie viac náročné je ideálne miesto na zoznámenie sa s miestnymi podmienkami. Na druhý deň sme neodolali pohľadu na magický a majestátny Gaustatoppen a vyrazili sme na skialpinistickú túru.
Cestou na vrchol som urobil snehovú sondu, kompresný test bol negatívny, tak sme smelo pokračovali až na vrchol, kde sa nám naskytli nádherne pohľady takmer na jednu tretinu Nórska. Veľkou zaujímavosťou je, že na tento kopec vedie podzemná lanovka, ktorá by mala byť čoskoro sprístupnená verejnosti. Vybudovali ju vodorovne do stredu kopca z nadmorskej výšky 1000 metrov a odtiaľ necelých 900 výškových metrov až na samotný vrchol Gaustatoppenu.
Tesne pod vrcholom sa nachádza aj turistická chata, ktorá je v prevádzke počas leta, no napriek tomu malá núdzová miestnosť bola otvorená a bolo v nej teplo.
Bolo to neopísateľný pocit pre mňa byť na skialpinistických lyžiach v oblasti Telemark, kde v minulosti
tento úžasný šport vznikol. Z vrcholu sme zlyžovali najbezpečnejším žľabom, ktorý bol na vrchu vyfúkaným do dosky, no čím sme sa dostávali nižšie, kvalita snehu sa lepšila.
Popod elektrické vedenie sme poniektorí zlyžovali až do Rjukanu, prevýšenie z vrcholu dolu bolo krásnych 1500 výškových metrov. Na ďalší deň sme znovu zašli do kaňonu Krokan, ktorý Ďuro premenoval na Krocan. Úžasné lezenie nám spestril Fredy, keď sa pri teplote -25 podujal upiecť nám na grile morské pstruhy. Lezci okolo slintali a zároveň nechápavo krútili hlavami.
Nasledujúci deň Rišo s Lulou vyliezli Trappfoss WI4 a zvyšok zdolal Verdens Ende WI5, krásny 4-dĺžkový ľadopád s dvoma dĺžkami za 5. Teplomer na bágli hlásil -21 stupňov, a tak keď sme čakali na nástupe, kým sa Doli s Fredym a ich foto-kamero-harampádím hore naštelujú a zaujmú
pozície, zmrzli sme ako sobolie h…á. Ale super lezenie nás zohrialo a čím sme boli vyššie, tým bolo teplejšie. Aj slovník sa stával láskavejším.
Do pamäte sa navždy vryli pokriky typu: “ Neťahaj tak, šak ma láme v páse do p…, čo som na pretekoch” a asi za 5 sekúnd: “ Doberááááj!”alebo “ Miró, aké sú tie nové zbrane?”… “ Perféktne!” a za pár sekúnd “ Poj….é Šarlety”. Další deň sme sa rozdelili na menšie skupinky (keďže nás bolo 9) a rozpŕchli sme sa po celej oblasti na viacdľžkové ľady.
Pikoška č. 1: Bacigala stratil zbraň a museli sa s Ďurom vracať, až kým ju nenašli.
Večer pri doliezaní poslednej dĺžky miestnej klasiky Sabotorfossen WI5 mi začalo byť trocha smutno, že nasledujúci deň opustíme tento lezecký raj, no zároveň som sa tešil na novú oblasť Hemsedal, o ktorej som veľa počul a čítal na nete.
Do Hemsedalu sme dorazili neskoro večer, a tak sme veľmi nemali možnosť pozorovať okolité ľady. Ďalší deň sa pokazilo počasie a celý deň snežilo, Doly, Ďuro a ja sme sa vybrali na skialpovú túru hneď za naším domom. Poobede som zašiel do mesta kúpiť mapu oblasti a zistiť informácie o lezení. Večer sme sa nechali zlákať pohľadom na osvetlené lyžiarske stredisko Hemsedal s deviatimi osvetlenými zjazdovkami
a vychutnali sme si perfektnú lyžovačku na cca 1300 metrov dlhom svahu.
Večerné lyžovanie za zhruba 400 korún, nečakanie na vlek a to svetlo ako cez deň, no nekúp to! Po vzhliadnutí obrovského ľadopádu Grotenutfossen WI5 mi bolo hneď jasné, kam pôjdem na druhý deň. Tento nádherný exponovaný ciageľ sa nachádza na slnečnej strane a je najdlhším ľadopádom oblasti. S Dolym sme si vychutnávali každý krok, vyhrievali sa na slniečku a kochali sa pohľadmi, ktoré sa otvorili po vylezení na vrchol.
Zvyšok partie liezol Vollokula WI4, 120-metrový krásny ľad v blízkosti nášho prenajatého domu. Posledný deň sa Rišo s Mirom vybrali na Grotenutfossen WI5, ja s Dolym sme dali skialpovú túru z lyžiarskeho strediska a zvyšok liezol v kaňone Rjukandenfossen. Tam chalani a Lula spravili pár jednodĺžkových ľadov WI 4 až 5 a Bacigala dal mix M6.
Pikoška č. 2: Bacigala zlanil a zistil že zbrane ostali hore na štande.
Posledný večer sme opäť ugrilovali pstruha, dopili posledné “jontové“ nápoje a spokojní sme zaľahli. Ráno nás čakala nepríjemná vec – balenie, nalodenie sa do mikrobusu a cesta do Oslo. Zakempovali sme u kamarátov Iva a Evky žijúcich v Oslo už druhý rok a Fredy s Wincom vyštartovali do fujavice s 15 centimetrami snehu na diaľnici naspäť na rodnú hrudu s medzipristátím v Prahe.
My sme sa pekne vyspinkali, kamoši nás hodili na letisko a o dve hodinky sme už opäť nastupovali do našej dodávky. Ešte dosť blúdivý presun kadejakými obchádzkami v snežení a po 6 hodinách sme pristáli v Žiline.
Keď sme zistili, že na Slovensku vládne jarné počasie, položil som Dolymu otázku, či si nechce predĺžiť výlet a či nepôjdeme pozrieť nášho starého kamoša Maťa Bartona do talianskeho Suldenu pod Ortlerom. Na jeho odpoveď som čakal len o trocha dlhšie ako on na moju (či idem do Nórska). Na druhý deň po regenerácii v Rajeckých Tepliciach sme valili smer Sulden a ráno sme už jazdili po kolená v prašane.
Expedícia v zložení Miki Knižka, Vlado “DOLY” Dolinajec, Mišo “FREDY” Brun, Martin “WINCO” Baránek, Rišo “BRČO” Béreš, Miro “KOWALSKI” Béreš, Emil “BACIGALA” Fraštia, Juro “PIŠKOT” Kendra a Lucka “LULA” Majeríková sa myslím vydarila excelentne a do Nórska sa isto ešte vrátime a vrelo ho odporúčame všetkým ľadohladošom.
S pozdravom “Aj tak sú Tatry najkrajšie!“
Miki a Fredy