Napriek takmer všetkým predpovediam sa rysuje krásny deň. O pol šiestej som na Hrebienku, o chvíľu prichádza Peťo a svižným krokom mierime do Malej Studenej. Peter je výborný klient, kondične perfektný, v lezeckom teréne sa pohybuje s istotou a rýchlo. Presvedčil ma o tom minulý rok na Gerlachu a Lomničáku a keď mi navrhuje vyraziť na Ľadový, viem, že naň môžeme pokojne vystúpiť aj náročnejšou cestou. O pol ôsmej míňame Térynu a stúpame popod Pfinovu kopu smer Sedielko. Pri Modrom pliesku je už súvislý sneh, preto na mačkách pokračujeme až do Sedielka. Normálka na Malý Ľadový je v úvode bez snehu, takže mačky idú dole, aby sme ich o 15 minút pri vstupe do širokého žľabu znova nahodili. Firn je parádne tvrdý, výstup strmým žľabom preto vyžaduje opatrnosť. V závere sneh mizne a po vyhriatej skale doliezame na vrchol. Usilovne počítam, kedy som tu bol naposledy. Zdá sa, že je to 16 rokov, čo som tu celý vzrušený a roztrasený doliezal svoju prvú horolezeckú cestu. Normálne nostalgia… Z vrcholu pokračujeme prísne po hrebeni, mierne klesáme a terén sa stáva náročnejším. Z Ľadovej štrbiny nasleduje najkrajší úsek. Hrebeň ostrý ako nôž, expozícia je tu dychberúca. Peter sa drží statočne, zjavne si to užíva. Skala je fantastická, nádherná pevná chytovatá žula. Rozprávkové lezenie. Ani sa nenazdáme a sme na vrchole. Vrcholovo povegetíme a začneme zostupovať cez Koňa do Ľadovej priehyby. Vybehneme ešte na Zadný Ľadový, pohľad do Ľadových doliniek stojí zato. Chodník je bez snehu, až na úpätí vojdeme na snehové pole a zídeme po ňom až takmer ku chate. Dobrým pivom oslávime nádherný deň a už premýšľame, čo podnikneme nabudúce. Pyšné štíty? Stredohrot?
Ivan Žila, horský vodca-ašpirant