Prvýkrát som o lyžovani v Japonsku počul veľmi dávno niekedy v roku 2001-2002. V tom čase som sa presťahoval do Kanady, krajiny ktorú považujem za najlepšiu skialpinistickú a freeridovú na svete. Na jedných skialpinistických pretekoch v USA, stredisku Alpental mi organizátor švajčiarsky horský vodca Martin Volken povedal, aby som zašiel na skialp a freeride do Japonska.
Vtedy som žil na najlepšom mieste na skialp na svete v Kanade a neprikladal som tomu vážnosť. Ako plynuli roky a keďže mám cestovateľského ducha a milujem objavovať nové nepoznané miesta spomenul som si na jeho slová. Pred 4 rokmi som sa prvýkrát vybral do Japonska na ostrov Hokkaido.
Tento rok som sa tam vrátil už štvrtýkrát. Už štandardne chodievam v termíne na prelome januára a februára keďže v tomto čase sú v Japonsku najlepšie podmienky na Freeride a skialpinizmus. Tento rok sme začali v mojej obľúbenej oblasti Myoko, Nachádzajúcej sa približne 4 h cesty autom z Tokia. Myoko je špeciálne miesto zasypané snehom. Okrem Kanady som nikde inde na svete nevidel viac snehu ako v Myoku.
Tento rok však bol iný, jedna z najhorších sezón v histórii. Prvá naša túra smerovala na sopku Mt. Myoko kde vo vyšších polohách boli super podmienky a parádny prašan. Horšie to už bolo pri lyžovaní späť. Trápenie cez trčiace konáre nám dali zabrať a nádherný deň sa zrazu zmenil na nepoznánie. Nechápal som kedže som tam bol uz niekoľko krát a nikdy žiadne konáre netrčali ale pravda je že stale tam bolo o niekoľko metrov viac snehu. Pri výstupe sme sa náhodou stretli s mojim kolegom horským vodcom Ivanom Žilom a jeho partičkou o ktorej som vedel že tu budú. Večer sme všetci skončili na pive.
Nasledujúce dni nesnežilo a kedže sme mali v pláne presadnúť sa do Hakuby musel som rýchlo zmenit celú logistiku a zmeniť ubytko tak aby sme ostali tu v Myoko kedže predpoveď hovorila že s najbližších dňoch tu riadne nasneží. Predpoveď nesklamala a chalani Miloš, Marian a Zdeno konečne mali možnosť zažiť poriadnu prašanovú nádielku.
Po takomto brutálnom dni sme museli rýchlo nasadnúť do auta a presunúť sa na letisko do Tokia pretože už večer sme preleteli na ostrov Hokkaido do strediská Niseko. Na Hokaidó bola situácia podobná a miestny hovorili že za posledných 50 rokov najhoršia sezóna ale aj tu sme mali obrovské šťastie na podmienky. Pred naším príchodom spadlo 30 až 50 cm snehu pred tým takmer mesiac poriadne nesnežilo. Unavený po presunoch sme vyštartovali trocha neskôr na túru na sopku Mt. Yotei a stálo to zato. Počasie síce nebolo úplne ideálne ale lyžovačka nemala chybu. Fantázia presne pre toto sa chodí do Japonska.
Další deň povinná jazda a kontroly strediska Niseko pri teplote -18 a zlej viditelnosti to nebolo úplne ideálne ale aj napriek to u sme si to užili. Nasledujúci deň sme vyrazili do strediska Kokusai kedže som sa chcel stretnúť s kamosom horským vodcom Mišom Sekelskym ktorý tu trávil zimu. Stredisko je sice menšie ale zato menej ľudí a keď si trocha prišlapnete mimo zjazdoviek ponuka parádne zjazdy. Na prekvapenie je tu oveľa viac snehu ako v Niseku a pohľad zo strieka na okolitý ocean nemá chybu.
Posledný deň sa od nás odpojil freerider Marian a ja s Milošom a Zdenom sme sa vybrali ešte raz na sopku Mt. Myoko no tentokrát až na vrchol. Nádherný deň prevýšenie z parkoviska hore cca 1500 m, vrch bol síce vyfúkaný ale ten pohľad z hora nemal chybu. S Japonskom sme sa parádne rozlúčili presunuli sme sa k letisku blízko Sappora a po výbornej klasickej japonskej večeri sme odcestovali domov. Ďakujeme Japonsko určite sa tu radi vrátime.