Archives for apríl 2010
Silvretta – púť do Mekky skialpinizmu – oneskorene video
Black Tusk
Ahojte!
Na tento vikend sme si naplanovali Cypress peak cez Roe creek road. Tesime sa na nocovanie v divocine a lyzovanie v nedotknutom snehu. Na moje velke prekvapenie sa za jednou zo zakrut zacina objavovat pickup.
Potom druhy, treti, desiaty. Pri tridsiatom som prestal pocitat. Odhadli sme to tak na 50 aut z ktorych kazde malo minimalne jeden skuter. No super, vidina divociny sa meni na nocnu moru a my ustupujeme smer plan B. Vidavame sa ku Garibaldi lake s chutou na nejaky prasan.
Za posledne 3 tyzdne tu celkom pekne nasnezilo a tak sme boli plni ocakavani. Vystup na Taylor meadovs 8km nam zobral 2.5h a po chvili obcerstvenia sme vyrazili smer Panorama ridge. Od jeho vrcholu nas odhovoril silny vietor a nutnost zhadzovat a nahadzovat pasy.
1800 vyskovych mi tiez nerobilo dobre a uz som sa tesil do spacaku. Ale najskor zjazd, kde sme si presli cez zaujimave druhy snehu. Na chatke sme boli sami, celkom ma to prekvapilo v takyto pekny vikend. Na druhy den sme si naplanovali vystup na Black Tusk 2319m a jeho pripadne zlyzovanie. Moc informacii zo zimnych vystupov nan som nenasiel a tak som si dovolil taketo smele uvahy. Realita vsak bola ina a bol som vdacny aj za tych 6 oblukov a jeden opatrny miniskok priamo z vrcholu. Dalej nasledoval zlab so sklonom 45-50stupnov s jednym este strmsim miestom. Z neho sa bolo treba este odpojit do druheho zlabu trochu miernejsieho.
Cele to bolo 1.5- 5m siroke tak sme si vychutnali obe cesty po svojich zvierajuc pevne cepin/ palicky. Lyzovanie z popod steny bolo paradne po stvrdnutom snehu sprevadzane cely den sa usmievajucim slnkom a nekonecnymi vyhladmi.
Viken v super partii a dobrom pocasi sa podpise na peknych fotkach 🙂
Tomas
Oetztal – skialp prechod
Opúšťame Silvrettu a fičíme smer Sőlden. Podľa itinerára máme 24 hodín na oddych a využívame ich kompletne. Večer sa nanominujeme do miestneho wellnesu a veru, je to zážitok. Visuté nasvietené bazény, sauničky, proste luxus na entú. V nedeľu na obed sa dovalia Šimon so Žofinom a sme komplet. Poobede by sme mali vyraziť, ale sprostredkované info o lavínovom nebezpečenstve naše plány mení. Ráno to bude rozumnejšie a hlavne bezpečnejšie. O 7mej už sedíme v kárach, do Ventu je to tak 30 minút. Lyže, pásy a hybaj do doliny. Dolina hrôzy, fakt, lavínový terén kam oko dovidí. Po normálnej stope ideme asi 10 percent, zvyšok sa moceme po lavíništiach. Nepríjemné, v kuse čumím kamsi hore, či sa na nás niečo nerúti. Pocit bezpečia sa dostaví až na chate. Pokračujeme miernym terénom smer Similaunhűtte, je to takmer po priamke. Na baráku sme skoro, a tak s Mikim a Háčkom ideme obzrieť Oetziho. Je to kúsok, za pol hoďky sme pri mohyle. Tu sa pred 5000 rokmi motal akýsi domorodec. OK, ale prečo? Nevyriešime to ani my a vraciame sa na chatu. Ráno je krásne a na Similaun vyráža hromada skialpinistov. Výstup je príjemný, hmla sa postupne rozplýva a ľahúčko sa dostávame až pod záverečný hrebeň. Lyže na hrb a na mačkách bezproblémovo vystupujeme na vrchol. Plánovaný zjazd z vrcholu sa nekoná, snehu je málo aj tu, takže úvodný úsek schádzame. Zo sedielka už na lyžiach. Parádne zaškobrtnem lyžou o skalu a ukážkovo drbnem. Úplný trkvas, fakt. Nasleduje pekný zjazd na ľadovec, krížom na druhú stranu do jakéhosi sedélka a dlhý parádny zjazd v pomerne strmom širokom žľabe. Keby sme tušili, že sú to posledné dnešné oblúky! Klesáme, teplota stúpa a sneh mizne, alebo sa mení na neskutočnú sračku. Prepadáme sa do tej žumpy meter hlboko, vôbec sa v tom nedá jazdiť. Tragikomédia pokračuje, vo finále nás čaká previsnutý les. Lavíny hrozia nonstop, bojujeme v tom pralese ako o život. Záver je na pešo, dokonca z potoka lezieme previsnutou hlinou. Áno, aj taký býva skialpinizmus. Šokiáda nekončí, pokračujeme dolinou po zvážnici vytrvalo ohrozovanou lavínami. Jedna spadne tesne pred nami. Konečne osada, konečne pivo! Taxík nás hodí do Kurzrasu. Ráno nás kabína vyvezie do 3200, následne zlyžujeme a vystúpame k Bellaviste. Divokým terénom zídeme o poschodie nižšie a stúpame smer sedielko pod Eggom. Zjazd na Hintereisferner je celkom gut, ale počasie sa horší. V hmle stúpame smer Weisskugel, časový deadline vyprší v Hintereisjochu, z ktorého mastíme dolu. Nekonečným ľadovcom, v kruste, sa šúchame o 1200 výškových nižšie. Chata Hochjochhospitz je nad nami, takže pekne peškom zase hore. Ďalšiu etapu vediem ja a na programe je Fluchtkogel. Podľa sprievodcu sympatický kopec, celkom sa teším. Ráno je fajn, pomerne tvrdo, takže opatrne stúpame svahom nad chatou. Na ľadovci sme o 9tej a je to riadne letisko. Opäť sa hlási hmla a už nás neopustí. V záverečnom svahu dôjde aj na haršajzne. Až ku krížu doťapkáme na lyžiach. Úvod zjazdu je na tvrdom, opatrne lyžujeme do sedla Guslarjoch. Hmla sa zhoršuje a na ľadovci už vidím iba svoje lyže. K slovu sa dostáva GPS. Zlaté moje Kolorádo! Pluhujem v tom mlieku, chalani za mnou si už majú o čo oprieť zrak a veselo si lyžujú. Nižšie hmla ustúpi, ale sneh sa opäť horší a nad chatou je to zase katastrofa. Podarí sa mi ohnúť palicu, nech, radšej ako si zlomiť nohu. Posledná etapa je pred nami. Miki vedie túru na Wildspitze. Počasie sa definitívne kazí, čím sme vyššie, tým je horšie. Fučí ako na Chopku, v Miterkarjochu to balíme. Je tu akási feratka, tak po nej zliezame na ľadovec. Prekvapujúco dobrá a pekná lyžba nás dovedie k Breslauer hűtte. Okolo chaty na zjazdovku a ňou v jemnom daždi šup do Ventu. Šniceľ, pivko, záverečný brífing, zhodnotenie. Dobré to bolo. Krásne hory, nádherný a logický prechod. Sadáme do auta a keď prechádzame cez Sőlden, spomenieme si ako sme tu pred dvomi rokmi na prímačkách začínali. Normálne nostalgia. Ani sa nám veriť nechce, že naša cesta vzdelávaním horského vodcu je takmer na konci. Dovidenia na záverečkách v Chamonix!
Ivan Žila, horský vodca-ašpirant
ostatné foto tu: http://picasaweb.google.sk/ivan.zila/Oetztal?authkey=Gv1sRgCMGH86Wlz6DWZw#