Japonsko je krajina, o ktorej som veľa počul a už dlhšie o nej sníval. Chcel som ju navštíviť nie len kvôli lyžovačke, ale aj kvôli kultúre a hlavne japonskej strave, konkrétne suši. Suši patrí medzi moje najobľúbenejšie jedlá. S týmto jedlom som sa prvý raz stretol vo Vancouveri v Kanade a od vtedy som na neho chodieval pravidelne a to pri každej možnej príležitosti. Vždy som ale uvažoval, aké to je, si suši dať priamo v Japonsku.
Prvýkrát som počul o ostrove Hokaido, konkrétne o oblasti Niseko asi v roku 2002, keď som sa zúčastnil skialpinistických pretekoch v americkom Alpentali, kde som skončil druhý. Usporiadateľ bol horský vodca švajčiarského pôvodu už dlhšie žijúci v Amerike Martin Volken. Martin mi spomínal, že tam strávil niekoľko zím a školil tam miestnych skipatrónov o lavínovej problematike a všeobecne o tom, ako robiť lavínovú prevenciu na kopci, kedže to tam vtedy bolo iba v plienkach. Už vtedy mi spomínal, že táto destinácia patrí medzi jeho najobľúbenejšie a že tam za sezónu spadne veľmi veľa snehu – 12 až 16 m, čo je približne tak isto, ako spadne v horách britskej Kolumbie v Kanade, kde trávim posledných 15 rokov v zime.
Minulé leto sme sa bavili s Romanom, že čo vymyslíme v zime a vtedy som prišiel s nápadom, že by sme mohli ísť do Japonska na lyže. Začali sme si medzi sebou písať a Vašek, Franta, Mára a Roman boli nadšení touto myšlienkou a tak sme tento nápad v priebehu niekoľkých mesiacov dotiahli do konca.
Chlapi vyrazili do Japonska trochu skôr ako ja, kedže ja som bol ešte stále v Kanade a termínovo sme sa prekrývali. Zašli do Tokia a ja som sa medzitým zastavil vo Viedni, stretol sa s manželkou Katkou a synom Danym a na druhý deň som vyrazil za nimi do Japonska.
Pristál som v meste Sapporo o deň skôr ako chalani, takže som mal možnosť prebádať miestne lyžiarske stredisko Niseko. Samotné horské stredisko Niseko United sa skladá z 5 rezortov (Grand Hirafu, Hanazono, Niseko Village, Annupuri a Moiwa). Prvý deň som si hneď zalyžoval a tak som vedel, že nás čaká perfektná spoločná lyžovačka. Požičal som si auto a na druhý deň som sa vrátil do Sappora vyzdvihnúť chalanov. Cesta z Niseka do Sappora trvá cca 2 hodiny. Kedže nás bolo 8, tak sme sa ledva vošli do najväčšieho minivanu, ktorý som tam požičal.
Úvodný deň našej spoločnej lyžovačky nemal chybu, už ráno sme sa zobudili a videli sme, že nasnežilo asi 30-40 cm prašanu. Odhrabal som auto a vybrali sme sa do strediska Annupuri, pretože to bolo najbližšie stredisko od nás a nechceli sme strácať čas cestovaním. V rámci strediska fungujú tzv. brány, cez ktoré môžu lyžiari prejsť do voľného terénu a ktoré sú otvárané v určitom čase a v prípade lavínového nebezpečenstva sú zavreté. Ako sme začali lyžovať, už prvé oblúky naznačovali, že presne kvôli tomu sme tu prišli. Lyžovačka nemala chybu, prašan bol hlboký po pás, dráha nebola rozlyžovaná, lebo sme boli medzi prvými. Urobil som niekoľko snímkov a vysmiatí od ucha k uchu sme sa ponáhľali na ďalšiu jazdu. Na lanovke sme sa delili o pocity a všetci sme bolo nadšení, lebo lyžovačka bola úžasná. Takto sme si užívali celý deň. S pribúdajúcimi hodinami začal byť téren čoraz viac rozlyžovaný, takže sme hľadali iné nerozlyžované miesta.
Nasledujúci deň bol veľmi podobný, aj keď nového snehu už nebolo toľko veľa, stále to bola super lyžovačka. Tretí deň naproti tým posledným, sme sa zobudili do nádherného rána. Modrá obloha a bezoblačno, ukázali sa nám okolité hory a pohľad na Mount Yōtei nemal chybu. Lyžovačka bola stále super, aj keď sme nemali prašan ako prvé dni.
Štvrtý deň hlásili sneženie a búrku, ktorá mala priniesť 40 cm nového snehu. Jedinej veci, ktorej sme sa obávali bola tá, že bude fúkať silný vietor. Predpoveď sa naplnila, stredisko uzavreli a my sme nemohli ísť lyžovať. Veľká škoda bola, že sme nemali skialpinistickú výstroj, lebo by sme si svah pekne vyšliapali a užili lyžovačku sami pre seba.
Posledný piaty deň, ktorý sme mali k dispozícii, pretože Franta s Tónom odlietali skôr, sme chceli naplno využiť lyžovaním, ale búrka z predchádzajúceho dňa pokračovala ďalej a stredisko bolo stále uzavreté. Ani tento deň sme bohužiaľ nemohli ísť na lyže.
Kežde záverečné dni nám nevyšli podľa plánov a videli sme, že silná búrka pokračuje, rozhodli sme sa vycestovať na letisko skôr, aby Franta s Tónom stihli odlet. Dočítal som sa, že viacero ciest je uzavretých a nebude jednoduché dostať sa na letisko. Bola otvorená iba jedna cesta na severozápadnej časti ostrova okolo mora a po nej sme aj vyrazili. Bol to celkom zážitok, pretože cesty boli ufúkané, biele a všade haldy snehu. Ten pohľad bol veľmi nezvyčajný a zaujímavý. Idete okolo mora, kde je všetko zasnežené a dokonca aj voda. Nakoniec sme bezpečne dorazili na letisko, kde sme sa rozlúčili s chalamni a potom sme išli na hotel v blízkosti letiska. Tu sme si zašli do japonskej suši reštaurácie posledný krát si vychutnať super japonskú stravu, ktorá sa skladá z morských produktov podávaných v surovom stave.
Nasledujúce ráno sme odleteli do Tokia, kde som sa rozlúčil Vaškom, Romanom, Márom a Mišom, ktorí leteli do Viedne a ja som pokračoval do Tokia za mojim kamarátom Tedom. Tedovi som sľúbil, že keď budem niekedy v Japonsku, tak ho navštívim. Jedeň deň som si sám prešiel Tokio, pomotal sa po meste a naplno si vychutnal kultúru jedného z najväčších miest na svete. Ďalší deň som prišiel k Tedovi domov a večer sme strávili v onsen – miestne japonske termálne kúpele, ktorých je v Japonsku mnoho. Jednoduché miestne termály, nič honosné, ale voda tam nemá chybu. Užil som si to naplno. Japonci takéto kúpele využívajú na dennej báze. Po kúpeľoch sme zašli do japonskej reštaurácie a potom do Tedovho domu, kde sme celý večer prekecali.
Ďalší deň ma Ted odviezol na letisko a cestou sme sa zastavili v kláštore, ktorý patrí medzi jeden z najväčších v Narite. Ted mi porozprával o histórii kláštora. Som rád, že ešte cestou domov som si mohol vychutnať kultúru Japonska. Na letisku sme sa rozlúčili a ja som sa tešil za svojou rodinkou.
Japonsko je krajina, ktorá ma očarila a určite sa tu veľmi rád vrátim. Lyžovanie je tu super, ale freeridové jazdenie treba skombinovať so skialpinizmom, aby sa nestalo to čo nám, že ak dva dni neťahajú lanovky, nemôžete lyžovať.
Ak Vás tento článok zaujal a budete chcieť zažiť niečo podobné, neváhajte sa mi ozvať, rád Vám pomôžem zoorganizovať nádherný výlet do tejto destinácie.
Miki Knižka, horský vodca UIAGM