Mt. Matier 2783 m – Kanada
Mt. Waddington – Kanada
Mt Waddington – Kanada April 2010
Keď sa ma počas lavínového kurzu Maťo Dlugolinský opýtal, či by nebolo možné zorganizovať skialpový trip do Kanady, pretože potrebuje vypnúť a vyvetrať hlavu od pracovných povinností, vedel som, že to myslí smrteľne vážne. Maťo je majiteľ troch realitných kancelárii Remax a vášnivý skialpinista. O Kanade rozmýšľal už minulý rok, no nejako to nevyšlo. Neviem prečo, ale ihneď ma napadol Mt. Waddington – najvyšší kopec Britskej Kolumbie a kopec, o ktorom som sníval už dlhšie. Neskutočne ma to nadchlo a začal som seriózne premýšľať nad termínom a v hlave sa mi pomaly rodil plán, ako to všetko zorganizovať.
Vedel som, že to bude možné zrealizovať až po mojom návrate z heli-skiingu, ktorý som mal naplánovaný už od minulého leta.
Zorganizoval som stretnutie v Utópii v Poprade, aby sme s Maťom prebrali detaily a hlavne dohodli termín výletu tak, aby to vyhovovalo obom. Na stretnutie došiel aj Marek Trávniček, horský vodca a keď počul o našich plánoch, ani sekundu neváhal povedať, že máme počítať aj s ním.
O pár dní neskôr som zabezpečil letenky a začal som plánovať výlet. Maťo a Marek prileteli do Vancouveru 14. apríla vo večerných hodinách. V ten istý deň som sa vrátil do Vancouveru z Los Angeles, kde som vyprevadil na lietadlo Igora, Jana a Vlada, s ktorými som absolvoval heli-skiing v Kanade a výlet do Las Vegas. Všetko bolo načasované na minúty a všetko vyšlo podľa môjho plánu. Maťo a Marek sa vo večerných hodinách ocitli vo Vancouvery, síce unavení po dlhom lete, ale už klasicky sme hneď absolvovali navštevu japonskej reštaurácie. Na večeru sme si dali sushi, pre Mareka nič nové, keďže tu už bol niekoľkokrát pred tým. Prvé dni sme strávili v okolí Vancouveru a v sobotu na obed sme vyrazili na sever – smer Tatla Lake. Cesta autom z Vancouveru k Talta Lake trvala približne 9-10 hodín s menšou zastávkou vo Williams Lake na večeru a pivo.
Odlet vrtuľníkom do oblasti Mt.Waddingtonu sme mali naplánovaný na 10.00 ráno, no pilot mal nejaké povinnosti a dorazil na heliport okolo obedu. Priletel jednou helikoptérou, otvoril garáž nie väčšiu ako pre väčšie auto, kde mal zaparkovanú inú helikoptéru, s ktorou sme nakoniec leteli pod kopec. Výmena helikoptér trvala asi 2 minúty a my sme iba nechápavo krútili hlavami, že to nie je možné – sme niekde na konci sveta, kde končí cesta, známky po civilizácii na okolí žiadne a niekde pri jazere si pilot mení helikoptéry v garáži ako ja ponožky.
Let pod kopec trval cca 30 minút. Výhľady z helikoptéry boli úžasné. Nádhera, ako nám dnešná doba umožňuje dostať sa kam chceme a za relatívne krátky čas. Pilot nás vyhodil na ľadovci Scimitar, kde sme si vytvorili base camp vo výške 1820 m.n.m. Úžasné miesto, obklopené obrovskými stenami, a tak sme dôkladne vybrali bezpečné miesto na náš camp. Zažili sme kopec srandy pri stavaní stien okolo stanu, ktoré nám na druhý deň aj tak spadli, keďže slnko sa do nich oprelo a pán majster murár Peťo z Vranova musel všetkým vysvetliť, prečo sa to stalo a obhájiť si svoje dielo. Keďže som v tejto oblasti nikdy nebol, ešte večer som sa vybral pod Fury Gap urobiť sondu a otestovať svah, ktorým sme neskôr chodili hore dole niekoľko krát. Výsledok veľmi dobrý, všade okrúhlozrný previazaný sneh. Kompresný test bol negatívny, a tak sme sa hneď v ten deň vybrali hore do sedla na skusy. Výhľady do druhej strany boli nádherné, aj keď sa už začala naťahovať nejaká oblačnosť.
Druhý deň sme mali v pláne vyjsť a zlyžovať Mt. Combatant, no tento krát je počasie úplne iné ako včera. Viditeľnosť na 30 metrov a difúzne svetlo nevadí. Aj tak to skúsime, veď sa možno počas dňa vyčasí. Dostávame sa do nadmorskej výšky 2.630, kde sa pre veľmi silný vietor a zlú viditeľnosť otočíme a zlyžujem do campu. Lyžovačka nebola najlepšia v nižších výškach, neboli sme na ľadovci, sneh bol veľmi mäkký, no napriek tomu sme si to vychutnali a mali kopec srandy. Obrovskou výhodou bolo, že sme mali vysielačku od leteckej spoločnosti, ktorá má v oblasti vykrývač, a tak sme si každý deň kontrolovali počasie.
Nasledujúci deň sme celý strávili v campe, pretože počasie bolo zlé a nebolo vidieť ani na krok, čo sme využili na precvičenie záchrany z trhliny a sebazáchranu. V stredu Peťo ostal v campe, pretože sa mu nevideli podmienky a podľa predpovede malo byť zlé počasie. Na túru sme sa teda vybrali iba my traja, neskôr sa ukázalo, že bol jednoznačne najkrajší deň nášho tripu. Podarilo sa nám zlyžovať Regal Dome a z bližšia si obzrieť Mt. Waddington a výstupovú cestu cez Dais couloir. Lyžovačka bola úžasná, nádherny firn 800 výškových metrov po hrebeni az na upätie ľadovca.
Večer sme rozprávali zážitky Peťovi a plánovali premiestnenie do vysunutého campu, odkiaľ sme chceli zaútočiť na vrchol. Nasledujúci deň sa počasie veľmi striedalo. Chvíľkami bolo nádherne, chvíľkami snežilo a chvíľkami nebolo vidieť ani na krok, no bez problémov sme sa poobede ocitli na Dais Glacier, kde sme si vykopali náš útočný tábor. Všetci sme sa veľmi tešili na nasledujúci deň a útok na vrchol. Vo štvrtok sme sa prebudili a zistili sme, že počasie sa zhoršilo, ale ešte to nebolo až také zlé, takže stále sme verili tomu, že sa nám podarí dostať na vrchol. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa počasie postupne horšilo a začal fúkať silný južný vietor. Neskutočne sa ochladilo, tak po vylezení Dais couloiru padlo rozhodnutie a otočili sme sa. V difúznom svetle a za hustého sneženia sme pomedzi rozbitý ľadovec zlyžovali do nášho bivaku. Na druhy deň, za premenlivého počasia, sme si ešte nádherne zalyžovali z Regal Dome a v poobedňajších hodinách sa presunuli do nášho základného tábora, kde sme strávili poslednú noc a na druhy deň ráno, odleteli späť do civilizácie.
Čo k tomu dodať – tento krát sme nemali šťastie na počasie a nie všetko vyšlo tak, ako sme si naplánovali, no napriek tomu sme zažili nádherný týždeň v odľahlej oblasti Coast Mountains, kde sme si zalyžovali aj v prašane, aj na firne a to všetko koncom apríla. Vynikajúca skúsenosť a už teraz viem, že sa sem budeme musieť vrátiť, pretože táto oblasť ponúka neskutočné a neobmedzené podmienky na skialpove túry a lezenie.
Horám zdar.
Miki Knižka
Ašpirant na horského vodcu.
Heli-skiing v Kanade Adamant April 2010
Konečne som si našiel čas, aby som čosi napísal o tohtoročnom heli-skiingu, samozrejme v Kanade. Tohoročná zimná sezóna nebola najlepšia nielen v Európe, ale ani v Kanade. Od roku 2001, kedy som sa presťahoval do Kanady, si niečo podobné nepamätám. V Kanade je zvykom, že takmer celý január a február tu sneží skoro každý deň a lyžovačka v prašane je fantastická. Tento rok bol veľmi špecifický a podľa historických dát s najslnečnejším januárom a februárom vôbec. Tí, čo radi lyžujú v prašane vedia, že slnko a prašan sa nemajú radi.
Počas tejto zimnej sezóny sa vytvorili veľmi nebezpečné vrstvy snehu a vodcovia to nemali ľahké s vyberaním terénov na lyžovanie. Túto sezónu som prevažne strávil v Európe, a tak som to všetko sledoval na diaľku cez internet. Heliskiing som mal naplánovaný na začiatok apríla, a tak som dúfal, že sa situácia dovtedy vylepší.
Po úspešnom absolvovaní posledného cyklu vzdelávania na horského vodcu som mal dva dni na prebalenie a vypratie vecí a nabral som smer Kanada. Odletel som o deň skôr ako Jano, Igor a Vlado aby som vybavil potrebné náležitosti pred naším plánovaným výletom.
Chalanov som vyzdvihol na letisku, odkiaľ sme si to nasmerovali na hokejový štadión, kde miestny Vancouver Canuks hral proti Phoenix Coyotes. Snažíme sa sledovať zápas, no únava po lete a časový posun spôsobujú, že sa nám sem-tam zatvárajú oči, a až po strelení gólu sa prebúdzam a nechápem, kde sa nachádzam. Vancouver vyhral 4-1 a zabezpečil si postup do play-off. Druhý deň ráno máme naplánovanú lyžovačku v olympijskom stredisku Whistler. Predpoveď nie je nič moc, no Igor pozrie na mňa a hovorí „ jak nič moc, to nevieš, že my keď ideme lyžovať, že počasie je stále super ?“. Počas dňa sa ukáže, že mal pravdu. Lyžovačka je super a ja ich vodím po zjazdovkách Blackcombu a Whistleru tak aby sme toho prešli čo najviac ako sa dá, keďže máme na to iba jeden deň. Samozrejme, že si nenecháme ujsť ani mužskú olympijskú zjazdovku a predstavujeme si, aká asi bola atmosféra počas olympiády.
Ďalší deň doobeda navštevujeme Antropologické múzeum a dozvedáme sa informácie o prvých obyvateľoch (Indiánoch) tejto nádhernej krajiny. V múzeu sú taktiež expozície z celého sveta. Jedna miestnosť je venovala keramike, kde Igor utrúsi „veď toto vyzerá ako keby to bolo zo Slovenska“. Keď sme prišli bližšie k tomu a prečítali si, že to pochádza zo 17. storočia a bolo to vyrobené v Spišskej Novej Vsi, ostávame v nemom úžase. Krásny pocit, že aj v Kanade sa môžu ľudia dozvedieť o Slovensku a to nie len prostredníctvom hokeja.
Poobede sa presúvame do Revelstoku. Cesta autom trvá asi 5,5 hodiny. Máme ešte jeden deň pred tým ako začneme heli-skiing, a tak ho využime na lyžovačku v miestnom stredisku, ktoré sa ešte iba buduje. Na moje prekvapenie snehu je tu málo. Niečo podobné som ešte nezažil, a to som tu strávil niekoľko zím.
Konečne prichádza sobota a to je deň, na ktorý sa Igor a Jano tešia od minulej zimy, keďže veľmi dobre vedia, čo ich čaká. Vlado je tu prvý krát, takže ešte nevie do čoho ide. Cesta autom z Revelstoku na heliport, odkiaľ odletíme na chatu, trvá autom asi 1,5 hodiny. Na parkovisku sa stretávame s Katkou, ktorá priletela iba na heli-skiing a tak sme v kompletnom zložení.
Čaká nás týždeň lyžovačky, všetci dúfame že v prašane, atmosféra je výborná, pretože sa všetci veľmi tešíme. Podmienky tento rok sú veľmi tricky, a tak vodcovia vyberajú konzervatívne terény, keďže je vyhlásený tretí stupeň lavínovej stupnice. Lyžujeme v miernejších terénoch a lyžovačka je fantastická. Ešte nikdy som nezažil v apríli takýto prachový sneh. Mám pocit, že je február – úžasný pocit, ktorý sa ťažko opisuje, a ktorý treba zažiť na vlastnej koži.
V takomto duchu to pokračuje celých 7 dní, neuveriteľné, predposledný deň je úžasný – sneh nemá chybu, všetci majú úsmev na tvarí a vychutnávajú si túto nádheru. Večer je úžasné sledovať tie úsmevy a spokojnosť na tvárach ľudí na chate pri pohári vína a vynikajúcom jedle, ako si rozprávajú zážitky z dnešného dna. Pri poslednej jazde vidno, ako sa vytráca úsmev z tvárí ľudí a pomaličky začínajú premýšľať nad realitou a uvedomujú si, že to všetko konci a začína sa realita života. Väčšina z nich sa už teraz teší na budúcu sezónu a na ďalšie zážitky. Pre Katku to znamená takmer koniec výletu, ešte nejaký shopping v Calgary a poď ho do reality na Slovensko. Náš nabitý program pokračuje ďalej cestou do Las Vegas a Los Angeles. Las Vagas je mesto, ktoré Vám po príchode prvý krát vyráža dych. Je to mesto plné energie a zážitkov. Hneď večer po prílete sa ideme prejsť po hlavnej ulici Strip a vo večerných hodinách navštívime predstavenie Cirque Du Soleil, pri ktorom človek v nemom úžase a bez slov sleduje celú show a je mu smutno, že po 1,5 hodine to nádherné predstavenie končí. Pre mňa osobne to bol zážitok na celý život. Ďalší deň si nenecháme ujsť prelet ponad Grand Canyon, škoda len, že počasie nie je lepšie. Náš výlet sa blíži ku koncu a pred nami je posledný bod programu, a to cesta autom do Los Angeles, kde navštívime Hollywood, Long Beach a Santa Monicu. Ďalší deň ráno sa rozlúčim s Igorom, Janom a Vladom a každý z nás ideme vlastnou cestou. Chalani domov na Slovensko a ja späť do Vancouveru, kde hneď večer priletia ďalší kamoši Maťo a Marek, s ktorými mám naplánovaný skialpový trip pod Mt. Waddington. Ale o tom sa dočítate viac v ďalšom článku.
Ašpirant na horského vodcu Miki Knižka
Video z akcie
Black Tusk
Ahojte!
Na tento vikend sme si naplanovali Cypress peak cez Roe creek road. Tesime sa na nocovanie v divocine a lyzovanie v nedotknutom snehu. Na moje velke prekvapenie sa za jednou zo zakrut zacina objavovat pickup.
Potom druhy, treti, desiaty. Pri tridsiatom som prestal pocitat. Odhadli sme to tak na 50 aut z ktorych kazde malo minimalne jeden skuter. No super, vidina divociny sa meni na nocnu moru a my ustupujeme smer plan B. Vidavame sa ku Garibaldi lake s chutou na nejaky prasan.
Za posledne 3 tyzdne tu celkom pekne nasnezilo a tak sme boli plni ocakavani. Vystup na Taylor meadovs 8km nam zobral 2.5h a po chvili obcerstvenia sme vyrazili smer Panorama ridge. Od jeho vrcholu nas odhovoril silny vietor a nutnost zhadzovat a nahadzovat pasy.
1800 vyskovych mi tiez nerobilo dobre a uz som sa tesil do spacaku. Ale najskor zjazd, kde sme si presli cez zaujimave druhy snehu. Na chatke sme boli sami, celkom ma to prekvapilo v takyto pekny vikend. Na druhy den sme si naplanovali vystup na Black Tusk 2319m a jeho pripadne zlyzovanie. Moc informacii zo zimnych vystupov nan som nenasiel a tak som si dovolil taketo smele uvahy. Realita vsak bola ina a bol som vdacny aj za tych 6 oblukov a jeden opatrny miniskok priamo z vrcholu. Dalej nasledoval zlab so sklonom 45-50stupnov s jednym este strmsim miestom. Z neho sa bolo treba este odpojit do druheho zlabu trochu miernejsieho.
Cele to bolo 1.5- 5m siroke tak sme si vychutnali obe cesty po svojich zvierajuc pevne cepin/ palicky. Lyzovanie z popod steny bolo paradne po stvrdnutom snehu sprevadzane cely den sa usmievajucim slnkom a nekonecnymi vyhladmi.
Viken v super partii a dobrom pocasi sa podpise na peknych fotkach 🙂
Tomas