Ráno o pol siedmej na parkovisku pod odbočkou na Popradské. Vyťahujeme z auta bajky, buchneme dverami a šliapeme hore. Po novom asfalte to ide fajne, ešte lepšie to pôjde dole. Tesne pred Popradským plesom začína pršať, rýchlo dnu do hotela.
Začíname krásne. Kávičky a makovník. “Ale pôjdeme sa dakde prejsť nie!?” Pýtam sa Mikiho. “Jasné!” Nepripustí žiadnu inú možnosť čerstvý horský vodca. Už dlhšie sme sa chystali spolu niečo podniknúť, ale z Kanady do Talianska to nie je moc blízko. O ôsmej vyrážame z chaty, prestalo pršať, mokrá kosovka nás však zmáča. Vystupujeme Zlomiskami, spomíname na zimné túry na lyžiach. Namierili sme si to dnes do Rumanovej dolinky, pokresliť biele miesta na našej mape Tatier. Na rade je Rumanov štít, s nástupom si nerobíme ťažkú hlavu, však po ceste dole správnu cestu nájdeme. Na vrchol vyliezame zo sedla medzi Gankom a Rumanovým. Lano zostalo v batohu aj keď to bolo celkom zaujímavé. Šťastie nám praje, z prevaľujúcich sa mrakov neprší a tak rýchlo na Ganek. Za chvíľu sme hore a vychutnávame si výhľady. Začína sa vyjasňovať a nálada stúpa. Zostup podľa mužíkov a popod Ošarpance šup-šup do Dračieho sedla.
“Dnes to nebudeme preháňať, som už neviemkoľký deň po sebe v horách!” Hovorí Miki. A tak traverzujeme rýchlo na Chatu pod Rysmi. Tá je vo výstavbe, ale v bufete sa dá občerstviť. Dáme pauzu a pokecáme s personálom. Počasie nám praje a tak sa po výdatnej pauze presúvame pod náš poobedňajší cieľ – Žabí kôň. Hovorí sa mu aj maturita horolezca. Krásna hrebeňovka, na začiatku aj konci okorenená zlaňákmi. Vychutnávame si hrebeň keď v druhej dĺžke sa priženie mrak a skalu nám fajne pokropí. Nevadí, aspoň to je po šmykľavej skale zaujímavejšie. Na vrchole už znovu svieti slnko a skala je za chvíľu suchá. “Ideme ešte na tú Volovku?” Pýtam sa Mikiho Sú takmer tri hodiny. “Stačilo, aj zajtra je deň!” odpovedá Miki. O štvrtej už pijeme kofolu na Popradskom. Ey veru pekne bolo… Tatry sú super
M.Bartoň